Choď na obsah Choď na menu
 


Farské oznamy:

Program omší: 27. týždeň A28. týždeň A

Rozpis lektorov: Október 2017 - Ľubiša

Rozpis lektorov: November 2017 - Koškovce

Predmodlievanie posvätného ruženca: Ľubiša 2017

Časopis GUARDIAN: Guardian č. 2

 

Fatimské posolstvo  – 13. október 1917

     Celé Portugalsko s napätím očakávalovalo 13. október 1917. Na ten deň prisľúbila Panna Mária zázrak, ktorý potvrdí pravdivosť toho, čo hovorili deti.

f.jpg

 
     Atmosféra bola plná očakávaní, ale aj napätia. Deťom aj ich rodinám sa dostalo mnoho výhražok – beda ak sa žiaden zázrak nestane! Medzi ľuďmi sa rozšírila i poplašná správa, že slobomurári zamýšľajú v mieste zjavenia odpáliť bombu, ktorá má zabiť deti…
     
     12. októbra ráno budila Luciu ustarostená matka: „Dieťa moje, bude dobré, ak dnes pôjdeme na spoveď. Povráva sa, že zajtra v Cova da Iria musíme zomrieť. Ak Naša Pani prisľúbený zázrak neurobí, ľudia nás zlynčujú. Preto bude lepšie, ak sa vyspovedáme a takto sa pripravíme na smrť.“ Lucia jej pokojne odpovedala: „Mama, ak sa chcete spovedať, pôjdem s vami. Ale nie preto, čo hovoríte. Ja nemám vôbec strach zomrieť. A som si istá, že Naša Pani svoj sľub dodrží.“ Už v tento deň od rána množstvo ľudí smerovalo do Fatimy. Hoci počasie bolo sychravé, boli rozhodnutí nocovať pod holým nebom, aby si zaistili výhodné miesto.
     
     13. október bol studený a upršaný. Napriek tomu po rozbahnených cestách prichádzalo množstvo ľudí z okolia i zo vzdialených častí Portugalska. Tiež významnejšie časopisy poslali svojich spravodajcov.
     
     Predpoludním sa v Cova da Iria napriek prudkému dažďu zhromaždilo 60 až 70 tisíc ľudí. Keď prišli deti, Lucia s Františkom zobrali Hyacintu medzi seba, aby ju takto chránili, lebo ľudia sa na nich tlačili. Lucia vyzvala ľudí, aby zatvorili dáždniky, a začali sa modliť ruženec. Na poludnie sa zablyslo a deti znovu videli na obvyklom mieste nebeskú Pani. V tej chvíli mohli všetci pozorovať malý obláčik, ktorý sa neskôr vzniesol do výšky asi 5 metrov.
     
     Lucia začala rovnako, ako pri predošlých stretnutiach otázkou: „Kto ste a čo odo mňa chcete?“ Pani odpovedala: „Som kráľovná ruženca. Chcem, aby sa na tomto mieste postavila kaplnka na moju počesť. Treba pokračovať v dennej modlitbe ruženca. Ak bude splnená táto prosba, vojna sa skončí a vojaci sa čoskoro vrátia domov. Ľudia nech sa polepšia a vyprosujú odpustenie pre hriešnikov.“
     Potom Lucia predniesla prosby, ktorými ju zahrnuli ľudia. Pani povedala, že niektoré splní a niektoré nie. Potom povedala poslednú vetu, ktorá je jadrom celého posolstva:
     „Nech ľudia viac neurážajú Pána, ktorý je už dosť urážaný.“ Ešte raz otvorila Nebeská Pani svoje ruky, žiarivé ako slnečné lúče. Pani prstom ukázala na slnko. Lucia spontánne vykríkla: „Pozrite na slnko.“ Desaťtisíce očí sa obrátilo smerom, kde sa za mračnami skrývalo slnko.
     
     V tom okamihu prestalo pršať, mraky sa roztrhli a ukázalo sa slnko. Vyzeralo ako lesknúce sa strieborné koleso, žiariace, ale nie oslepujúce. Nemalo ani stopy podobnosti so slnkom, ktoré presvitá cez hmlu. Slnečný kotúč sa jasne odlišoval od svojho pozadia a okolia. Zrazu sa začal obrovskou rýchlosťou točiť okolo vlastnej osi, vyžarujúc zo seba lúče rôznych farieb. Všetko naberalo naokolo farby týchto lúčov. Na chvíľku sa slnko zastavilo, a potom opäť začal tanec tejto ohnivej gule, a potom ešte tretí raz. Ľudia bez dychu stáli a ako omráčení sledovali toto veľkolepé divadlo. Potom sa zdalo, akoby sa slnko odtrhlo od oblohy a krvavo červené sa rútilo k zemi. Zdalo sa, že svojou ohnivou silou ju rozdrví. Mnohí si mysleli, že nastáva koniec sveta. Bolo cítiť prudkú horúčosť. Ľudia sa vrhali na kolená do blata, hlasno sa modlili a prosili o odpustenie. Po desiatich minútach slnko nadobudlo svoj obvyklý vzhľad. Toto slnečné divadlo videlo asi 60 tisíc ľudí v Cova da Iria, ale ako sa pri vyšetrovaní udalostí zistilo, videli ho i mnohí ľudia na miestach vzdialených päť i viac kilometrov. Takže o sugesciu sa nemohlo jednať.
     
     Počas prvej fázy slnečného zázraku mali deti videnie. Lucia ho neskôr opísala takto:
     „Keď sa Matka Božia začala vzďaľovať v nesmiernosti oblohy, uvideli sme pri slnku svätého Jozefa s Ježiškom a Matku Božiu bielo odetú s modrým plášťom. Zdalo sa, že svätý Jozef a Ježiško žehnajú svet znakom kríža.      Chvíľu na to som videla nášho Pána Ježiša a našu Pani v podobe, ktorá mi dala myšlienku, že je to Matka Bolestná. Potom mnohonásobné zjavenie zmizlo.“
     Nebeská Matka preukázala svojim dietkam, zhromaždeným v Cova da Iria, ešte milú pozornosť: Ich úplne premočené šaty zostali po tejto udalosti celkom suché, a blato z nich ako jemný prášok opadávalo.
     Keď veľkolepé slnečné divadlo skončilo, nadšenie ľudí naplno prepuklo. Všetci sa tlačili na deti. Každý ich chcel vidieť, dotknúť sa ich, niečo sa spýtať…
     
     Hyacinta v tomto stisku začala od strachu plakať. Istý muž ju vzal na plecia a vyniesol z davu na cestu, kde ju odovzdal rodičom. František bol veselý a statočne si nadšeným davom razil cestu sám.
     Hlavná pozornosť sa sústredila na Luciu. Zrazu zistila, že sa ocitla na ramenách nejakého siláka, ten však v dave nemohol vidieť, kam kráča. Potkol sa a padol, ale dievčaťu sa nič nestalo, lebo ju už vo vzduchu zadržali ďalší z tlačiaceho sa davu. Lucia neskôr napísala: „Pamätám sa dobre, že som toho dňa prišla domov bez vrkoča. Ešte stále vidím mrzutosť mojej matky, keď zbadala, že moje vlasy sú kratšie ako Františkove. Zmizla mi nielen šatka, ale nerozumní ľudia mi z nadšenia ostrihali i vlasy.“ Ľudia dlho do noci, a v nasledujúcich dňoch vyhľadávali deti a kládli im množstvo otázok.
     O udalostiach sa už nielen hovorilo medzi ľuďmi, ale správy o slnečnom zázraku priniesla i portugalská tlač, dokonca i ateistické noviny informovali o zázračných udalostiach.

 

spracoval: kaplán Janko

 

28. nedeľa ,,A“

Ježiš znova hovoril veľkňazom a starším ľudu v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť.

Znova poslal iných sluhov s odkazom: ‚Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!‘ Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili.

Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil.

Potom povedal svojim sluhom: ‚Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodni. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.‘ Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami.

Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: ‚Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?‘ On onemel.

Tu kráľ povedal sluhom: ‚Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.‘

Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“

woe_unto_you_scribes_and_pharisees-james_tissot.jpg

Dnešné evanjelium nám rozpráva o svadbe, ako prebiehala za Ježišových čias. Do toho rozprávania však vkladá aj správu o Jeruzaleme, o slávnom a veľkolepom meste, ktoré neprijalo prorokov ani Božieho Syna, kvôli čomu bolo potrestané. A keďže odmietlo Božiu ponuku, vyvolil si na svadobnú hostinu kohosi úplne iného. Podľa starého orientálneho zvyku svadobný otec poslal každému pozvanému rúcho, v ktorom si mal zasadnúť k svadobnému stolu. Keď rúcho nemal, bolo zle. Aj neznámy pán z dnešného evanjelia, rúcho kdesi premrhal, preto ho vyhodili zo svadobnej hostiny.

My všetci v tejto chvíli cítime, že podobenstvo z dnešného evanjelia dotýka sa tak nás, ako aj celého národa. Boh poslal svadobné rúcho izraelskému národu, ktorého symbolom bolo pyšné a majestátne mesto Jeruzalem. Izraeliti však pohrdli svadobným rúchom, odvrátili sa od Boha, žili hriešne, nebrali vážne varovania prorokov, a ani Božieho Syna, a preto ich Boh zavrhol. Keď nestál oň izraelský národ, podal svadobné rúcho iným národom, a tak ho dostal aj náš národ – slovenský národ, ktorý spočiatku bol zbožný, o čom svedčí aj množstvo kostolov a kaplniek, postavených v každom meste a dedine. Keby sme však teraz mali možnosť ich všetky ponavštevovať, zistili by sme, že mnohé zívajú prázdnotou, sú v havarijnom stave, ba mnohé už ani neplnia náboženskú funkciu. Zistili by sme, že aj náš národ, ako ten izraelský, sa začal odvracať od Boha a mohli by sme toto konštatovanie aj zovšeobecniť, že národy Európy sa odvracajú od Boha, a preto si pozýva národy Afriky a Ázie, kde náboženstvo prežíva obrovský rozmach. Vidno to na preplnených kostoloch, duchovných povolaniach, množstve mladých veriacich… A je dosť možné, že o niekoľko desaťročí práve z týchto krajín budú do Európy prúdiť misionári, čo vždy bývalo naopak.

A čo s tým? Tu musíme začať pracovať každý od seba, lebo každý z nás dostal svadobné rúcho, ktoré mu Boh odovzdal pri krste. Svadobným rúchom je dobrý kresťanský život a svadobnou hostinou je večnosť. A keďže pri krste sme sa stali kresťanmi katolíkmi, máme žiť tak, aby sme získali večný život.

O kresťanskom živote sa veľa popísalo, pohovorilo, veľa sme o ňom počuli, čítali. Pokúsme sa stanoviť si konkrétne úlohy pre svoj osobný život. Má byť preniknutý dennou modlitbou a rozjímaním, prijímaním sviatostí, vzdelávaním sa vo viere a snahou o dobré medziľudské vzťahy.

Možno sa vám to zdá ošúchané a opočúvané, veď stále sa hovorí o tom istom. Lenže jediná a správna cesta je, začať nápravu a obnovu života od seba, od svojej rodiny, od svojho okolia, od svojho spoločenstva…, čo je zároveň aj jediný spôsob, ako posilniť národ a vrátiť ho k jeho kresťanským koreňom, k dedičstvu našich otcov. Potom sa začnú opäť postupne zapĺňať naše kostoly a budú do nich prúdiť opravdiví kresťania katolíci, a nie iba dajakí anonymní návštevníci, ktorí si tam zo zvyku chodia odstáť nedeľnú svätú omšu.

spracoval: kaplán Janko

 

Ruženec a deti

1066-mary-and-jesus-with-children.jpg

Aj tento rok pápežská nadácia ACN  Slovensko prináša iniciatívu Milión detí sa modlí ruženec.

V takmer 70 krajinách sa deti 18. októbra 2017 zjednotia v modlitbe za pokoj a jednotu vo svete, v ktorom je viac ako 40 krajín sužovaných prebiehajúcim ozbrojeným konfliktom. Táto globálna iniciatíva je už tradične organizovaná pápežskou nadáciou ACN – Aid to the Church in Need (u nás známou aj ako Kirche in Not).

Medzinárodná iniciatíva pod názvom Milión detí sa modlí ruženec sa od svojho vzniku v roku 2005 vo Venezuele stretáva so stále väčším ohlasom. Cieľom iniciatívy je povzbudiť deti k tomu, aby svojimi vlastnými dostupnými prostriedkami – predovšetkým vrúcnou modlitbou – bojovali za pokoj ľudského srdca a mier vo svojich rodinách, mestách a krajinách.

Dňa 18. októbra 2017 sa hlasy detí, nevinných obetí vojnových konfliktov, nepokojov a katastrof, aj hlasy detí žijúcich v krajinách, kde vládne mier, spoja do jedného – v školách a škôlkach, v kaplnkách, detských nemocniciach, sirotincoch, utečeneckých táboroch, doma, kdekoľvek, kde sa deti o 09:00 hod. miestneho času budú práve nachádzať.

Nespočetné množstvo detí sa narodilo počas vojny a nikdy nepoznalo mier. Ich slzy a ich utrpenie volajú do neba,“ apelujú na medzinárodné spoločenstvo aj kresťanskí patriarchovia zo Sýrie, jednej z krajín skúšanej vojnou.

V roku 2017, pri príležitosti 100. výročia zjavení Kráľovnej posvätného ruženca vo Fatime, nemôžeme urobiť pre naše úsilie o mier vo svete nič lepšie, než zobrať vážne posolstvo z nebies,“ povzbudili veriacich vo svojom spoločnom liste prezident ACN kardinál Mauro Piacenza a duchovný asistent ACN Martin M. Barta. „Nie je veľavravné, že Boh si vo Fatime vyvolil deti, aby svetu odhalil najdôležitejší mierový plán pre našu dobu? Buďme hlasom Božej Matky v tomto nepokojnom svete a pomáhajme našim deťom, aby od útleho detstva zakúšali, že iba cez modlitbu ruženca, to znamená, keď sa budú držať ruky Panny Márie, sa dá na tejto zemi vybudovať spoločnosť, kde bude možné harmonické spolužitie a spravodlivosť.“

www.acn-slovensko.ogr